Balkán s deťmi – čo po ceste vidieť, zápisky: Transfagarasan, Dracula a pijavice :)

Balkán, Balkán, Balkán – krásny, prekvapivý, plný chutí a vôní…

Čo po ceste cez Balkán vidieť… Teda čo sme videli my. O tom, ako sme cestu plánovali, o jazykoch, ubytovaní a informácie o jednotlivých krajinách som napísala predchádzajúci článok: článok o popise cesty nájdete tu >> 

Naša cesta trvala 16 dní. Prešli sme takmer 4000 km, asi 500 km neplánovane. Ukázalo sa totiž, že v Rumunsku nie sú cesty, ktoré na mape sú, že v Bulharsku sú cesty, ktoré na troch mapách nie sú, že Tirana v Albánsku nemá obchvat, že Transfagarasan v Rumunsku má vyše 100 km a obísť ho späť po bočnom rumunskom „Strečne“ nám dalo spolu 250 km po horských zákrutách…

Dokumentárny príbeh je popreplepetaný aj našimi zážitkami z jednotlivých dní… Tie som písala každý večer po ceste, keď deti zaspali. Najprv len tak po malom, neskôr sa z toho vykľul seriál na pokračovanie, ktorý bavil nás a aj mojich kamarátov… A verím, že bude baviť aj vás 🙂

Maďarsko

5.8.

Zdravíme od Tiszi. Komáre od Tiszi jednoznačne vedú nad tými od Dunaja. Polovica repelentu ta taaam a už sme všetci aj cibuľou mazaní. A najlepšia vec, GPS v Maďarsku – pokračujte ďalších 60 km rovno a ste na mieste, čo znamená fakt úúplne rovno…
A kemp je super, wifi, bazén, holanďania, nemci, belgičania. A úplne najlepšia vec. Susedia od vedľa už dve hodinky spia na kempingových stoličkách pred karavanom 🙂

Tisza v Maďarsku

Rumunsko

6.8.

Kde investovať do nehnuteľnosti? V rumunskom Huedine! Kto kúpi, neoľutuje. Veď posúďte sami… No proti gustu, žiadny dišputát. Máme najlepší kemp na svete! Hľadali sme ho hodinu po lesnej ceste a sme tu úúúplne sami! Deti majú ihrisko pre seba a môžme kričať koľko chceme 🙂
WELCOME TO ROMANIA!
A nie sú tu komáre 🙂

7.8. 

Kde sa hľadá podzemný aupark? V soľnej bani v Turde! Oni tam majú kolotoč, biliard, minigolf, detské ihrisko, padlovanie na loďkách, dva výťahy a schody cez 23 poschodí… pocity zmiešané, ale toto sme z tej nekonečnej chodby ako nenápadnú odbočku nečakali, lebo sme najprv chodili len tam a späť.
A ako sa chodí po rumunských cestách? Google maps, navigačka v aute a aj papierový autoatlas sa môžu schovať. Chceli sme obísť zápchu a skončili sme v parádnej dedine na konci sveta, veľa psov po uliciach, všetko ako má byť. Kamaráti z domu, ktorých sme sa pýtali na cestu v angličtine, vytiahli z domu obyvateľku z vedľajšej ulice, ktorá vie po anglicky 🙂 Ako v slunce seno, pani učiteľka pa pa pa pa pam pa pa pa paaaaam… zlatí boli a my máme dosť.

Salina Turda – soľná baňa v Turde

Neskutočne obrovská soľná baňa. Hlavný obrovský priestor je ako nenápadná odbočka z dlhej chodby, z ktorej banskými vláčikmi vyvážali soľ na povrch. Majú tam vo vnútri biliard, minigolf, kolotoč, detské ihrisko, pádlovanie na loďkách, dva výťahy a aj schody cez 23 poschodí. Je to úplne sci-fi pod zemou. Ťažko popisovať, ja som mala niekedy závrate. Deti chceli hrať minigolf. Museli sa zaobísť bez neho, terminály v podzemí nie sú… Nechám radšej hovoriť fotky (Pozor, tie postavičky sú ľudia v životnej veľkosti!):

Salina Turda v Rumunsku

Salina Turda v Rumunsku

Transfagarasan

8.8.

Tak sme dnes DALI ten TRANSFAGARASAN! Je to bomba. Po minuloročnom Stelviu oj oj oj… Aj svadba bola a ženích prilepený na skale pri vodopáde. Kvôli svadobnej fotke naozaj všetko. Nekonečný, nekonečný prechod, ale asi fakt najkrajší v Európe.
V Rumunsku je všetko aspoň 10-krát ako u nás. 10-krát dlhšie akoby Strečno, 10-krát viac psov, 10-krát viac kamiónov a po desiate sme sa naučili, že aj keď navigačka ukazuje 200 km a 3 hodiny, tak sú to reálne 4 až 6. A nie všetky cesty, ktoré sú na mape, aj existujú.

Transfagarasan je horský prechod cez pohorie Fagaras v rumunskom horskom oblúku. Je pasovaný za najkrajšiu horskú cestu v Európe. My zdieľame, po niekoľkých desiatkach prejdených alpských prechodoch v lete aj zime, ten istý názor. Je to nekonečný nekonečný prechod, pretože stúpa takmer z úplnej roviny, najprv cez husté lesy, potom cez oblaky, až do krajiny skál a vodopádov horského masívu Fagaras. Stúpa do výšky 2042 m.n.m., kde sa na druhú stranu masívu prechádza cez tunel Capra. Sedlo je medzi vrchmi Moldoveanu s výškou 2544 m.n.m s Negoiu s výškou 2535 m.n.m.

Na vrchole je tiež krásne jazero Balea a množstvo stánkov s miestnymi špecialitami – údeniny, syry, praclíky a milión suvenírov. Celá cesta Transfagarasan má takmer 100 km. Trochu neplánovane sme ju prešli celú zo severu na juh a potom späť z Ramnicu Valcea až ku Sibiu. Bolo to približne 250 km v zákrutách. No budeme si to určite navždy pamätať. Stále sme neverili navigačke, prečo nás posiela späť. Zase raz sa nám potvrdilo, že v Rumunsku v skutočnosti nie sú niektoré cesty, ktoré sú na papierovej mape…

Transfagarasan v Rumunsku

Transfagarasan v Rumunsku

Transfagarasan v Rumunsku

Hrad Bran – Dracula

9.8.

Draculaaaa – dnes v jeho údajnej bašte. Na Brane je toľko ľudí, že sa tam stojí v radoch ako na banány. Hrad je ozaj pekný… V strašidelnom dome vydržali až 5 minúúút. V poeticky nazvanom Vampire camping, kde sú kvapky krvi namaľované na každom stĺpe práve bijú kúzelnícku partiu s deťmi z Varšavy a strašne sa obe strany čudujú, že si rozumejú. Zajtra ťaháme do Bulharska…

Boli sme v údajnej bašte Draculu – podľa legendy kolo panovníka Vlada Tepeša. Toto miesto sme zaradili do cesty kvôli deťom, lebo ľúbia pozerať hotel Transylvánia. A ako teda  skutočná Transylvánia vyzerá…

Draculaaaa – Bran v Rumunsku

Bulharsko

10.8.

Dnes sme 15 minút stáli v bulharskom Kauflande vo Vidine a snažili sa rozlúštiť bulharskú cyriliku, ktorá minerálka je bublinková. Nakoniec sme aj tak stavili na odpor a tvrdosť naplnenej fľaše. A áno, aj tak je bez bubliniek 🙂 a ja oprašujem 6 – ročné memorovania ruštiny zo ZŠ.
Po rokoch colná kontrola na hraniciach aj so skupinou  kamionistov, na čo som za ten čas v Schengene už zabudla.
V zabudnutom kraji pri bulharskej Montane (nie americkej, ale pekne v cyrilike) sme tu teraz s rodinou z Gdaňska! a zájazdom talianskych dôchodcov v 17 karavanoch, normálne ich majú očíslované… ale aj tu majú wifi…

Karavanový zájazd z Talianska

11.8.

Bulharsko – krajina zázrakov, story pokračuje, keď už aj tu majú  wifi
– vidiek na severozápade je niečo nenormálne. Obrovská krajina, opustené polozrúcané domy v dedinách, kde-tu nejaká kravka a kôň
– z kempu sa vykľula súkromná mini zoo. Behajú tu sliepky, kohúty, husy a mačky. Mačiek je tu presne toľko, ako v Rumunsku psov. Rovnováha musí byť 🙂
– jaskyňa Magura obývaná už pred 12000 rokmi, s maľbami na stenách, pozor – netopierým guanom. Zjavne trváci materiál. Na parkovisku pred touto jednou z najväčších jaskýň v Bulharsku bolo presne 6 áut. Kúpili sme lístky a prehliadka je bez sprievodcu. Dostaneš mapku a ideš tadá…
– objavili sme celosvetovo známe 200 mil. rokov staré pieskovcové skaly pri Belogradchiku
– bol aj bulharský folklór, ktorý mal pri organizovanej večeri zájazdu talianskych dôchodcov predstavenie VIP, no nielen pre nich
– ceny a káva sú tu labúžo
– a teda vôbec to nie je diera na konci sveta
Koniec hlasenia.

Jaskyňa Magura na severozápade Bulharska

Je to jaskyňa, ktorá bola obývaná už pred 12 000 rokmi. Na stenách sú tam neskutočné maľby našich predchodcov – postavy zvierat, tancujúcich žien, lovcov a rôzne pre nás neznáme symboly. Vo Francúzsku a v Španielsku (ešte zo školy si pamätám španielskú Altamiru), sú tiež jaskyne s podobnými maľbami, púšťajú tam vraj iba vedcov a výskumníkov. V Bulharsku toto môže zažiť každý.

Maľby sú namaľované najmä netopierým guanom. Zjavne trváci materiál. Aj my sme nejakých poletujúcich netopierov zahliadli. Najlepšie na tom je, že vstup je bez sprievodcu. Dostali sme do ruky mapku, nejaké inštrukcie v angličtine a mohli sme ísť po osvetlenej jaskyni po vyznačených chodníkoch.  Pred touto, jednou z najväčších jaskýň v Bulharsku, bolo presne 6 áut. Bulharsko – krajina zázrakov.

jaskyňa Magura v Bulharsku

Pieskovcové 200 mil. rokov staré skaly pri Belogradchiku

Sú to neskutočné skalné útvary. Majú tam v nich vybudované prírodné divadlo aj s hľadiskom.  Niektoré skaly pripomínujú postavy, tváre a zvieratá. Je pri nich vybudovaná aj pevnosť.

skaly pri Belogradchiku v Bulharsku

Bulharský vidiek na severozápade

Vidiek je tam niečo nenormálne, fascinujúce, prekvapivé až famózne. Obrovská krajina bez človeka, opustené polozrúcané domy v dedinách a aj na samotách. Kde-tu nejaká kravka a kôň. Stretnúť človeka a aj auto je tam takmer nemožné. Bulharsko – krajina zázrakov.

bulharský vidiek na severozápade

bulharský vidiek na severozápade

Macedónsko

12.8.

Ukazuje sa, že dostať sa z EÚ nie je vôbec jednoduché. Prešli sme cez 4 okienka, všade ukazovali pasy a všetky doklady a na hranici medzi Bulharskom a Macedónskom strávili vyše hodiny. Šacovaniu kufrov sme sa našťastie vyhli. V niektoré momenty sme to mali chuť skrútiť naspäť.
Našťastie neskrútili. Prešli sme dnes celé Macedónsko až na juh k jazeru Ohrid. Je to bomba kopcová krajina. NP Mavrovo, krajom ktorého sme prechádzali, má kopčiská vyše 2700 m vysoké. Mešity sa tu miešajú s kostolmi.
Hádam najťažší a najdlhší úsek za nami. Zdravíme od Ohridu. Na privítanie nam radšej naliali rakiju a kávu. A hádam nás za pár dní pustia naspäť do EÚ. A aj tu majú wifi.

Národný park Mavrovo

Prechádzali sme cez neho a aj jeho okrajom. V Macedónsku majú obrovské kopčiská, aj cez 2700 metrov vysoké. Raz sa tam určite vrátime. Vyzerajú famózne.

Jazero Ohrid

13.8.

Pri aj V Ohride v Macedónsku to žijeee!
– sú tu také rybičky, čo objedajú kožu a u nás sa za to platí
– Grétka si ich chce brať domov v šalátovej miske
– pri ich lovení sa jej podarilo chytiť jej prvú vlastnú pijavicu – originál nasávala z pršteka, žiadna tragédia, Grétka prežila…
– našli sme plavecký bazén plný zelene
– majú tu aj skoro sixtínsku kaplnku a kostol v skale
– na obed prišiel autobus z Česka – práve hrajú na gitaru na juhu Macedónska 🙂

Krásne jazero, plné rýb a rôznych živočíchov, vrátane pijavíc, s ktorými sme mali osobnú skúsenosť. Nepohybuje sa tam až tak veľa ľudí, preto sa tam dá zažiť to neobjavené a ešte prírodné. Ako nám macedónski chlapci vraveli, treba sa ísť pozrieť k vedľajšiemu jazeru za kopcom – jazero Prespa, kde sú vraj navozené piesky z albánskych pláží, menej ľudí a aj lepšie ceny. Na budúce.

Jazero Ohrid v Macedónsku

Albánsko

14.8.

Prešli sme dnes cez Albánsko…Ako v Indii… Žltá plná čiara ani dvojitá biela tam zjavne na ceste nepukne. Smerovky tam nepoužil nikto, asi iba my. Po cestách sa tam jazdí na základe nejakej telepatie, to ktorej sme neprenikli 🙂 Obiehajú, chodia v protismere cez kruháče, pravidlo pravej ruky tam ešte nedošlo, kto vojde prvý do križovatky alebo na kruháč má prednosť. Autá chodia tri v jednom pruhu pár centi od seba. Čiary na cestách moc nie sú, a aj keď sú, každý ich má v trubke. Prechody pre chodcov nie sú, ľudia precházdajú cez štvorpruhovku ako po pešej zóne, ani sa nepozrú, či niečo ide.  Prešli sme karavanom v týchto podmienkach cez Tiranu. Fotky nemám, lebo viac som si zakrývala oči, ako by som sa odvážila fotiť. Tiko sa bavil. A všade sú tam kozy. 
Cez dvojo hraníc medzi MK a ALB a ALB a Čiernou horou to išlo našťastie v pohode.
Ešte k Albánsku: sú to autičkári. Majú tam najväčší počet púmp, aký sa dá kde vidieť. Na 1 km2 aspoň 20. V malej dedine s pár domami sú priemerne 3 pumpy, 4 umývarky (predstav si hadicu na parkovisku), 2 autoservisy a 3 reštaurácie. Na obed sme mali macedónsky chleba v aute, lebo aj v najhonosnejších 4-hviezdičkových hoteloch a reštauráciach vedľa cesty o platbe kartou nechyrovali.
Už sme ale v zasnúbenej zemi, kde sa platí eurom, majú tu terminály a ľudia sa pozerajú doprava a doľava, keď chcú prejsť cez cesty 🙂 Dnes ľúbime Monte Negro… 

Cez albánske vnútrozemie sme len prechádzali, bez zastavenia sa niekde, kde by sme to chceli vidieť. Ako som už písala, sú tam vraj prekrásne pláže na juhu pri hraniciach s Gréckom. Na severe Albánska je Skadarske jazero – turisticky vyhľadávané miesto z Albánska a aj z Čiernej hory. Toto jazero je totiž na hraniciach oboch štátov.

Tirana v Albánsku

Umyvárka autobusov v Albánsku

Čierna hora

15.8.

Dnes žiadna cestovateľská novinka. Zapichli sme to medzi lehátka, oplieskali eurá na klobúky a topánky do vody a už nás mrle žerú. Ale pekne je tu v tej Monte Negro.

16.8.

Dostali sme dnes ráno so Zorkou zelenú ísť na babskú jazdu. Grétka dala prednosť Lego príbehu a niekto musel ostať s ňou, áno, Tiko 🙂 Vyrazili sme loďou na Kraljičinu plažu, slovom pre nás kráľovné. Jedna z najkrajších pláží v Čiernej hore, prístupná iba loďami. Pekne loďkou so skleneným dnom, cez ktoré je vidno tak akurát bublinky, keď ide motor. Pekna plaža, čistejšia ako tie rezortové, na dne mora pri pobreží je tam tiež nič, iba ježkovia. Voda tam chytá tú správnu tyrkysovú farbu. Ľudí dosť, ale žiadne masovky. Sused chytil takú menšiu hviezdicu. Takže nie iba ježkovia. Naspäť sme išli na VIP mieste vzadu na tom mostíku s nohami vo vírivke. Kapitánovi sme sa zjavne páčili. Klobúky boli teda dobra investícia. A boli aj DELFÍNY, ouu jeee. 
Po povinnej poobedňajšej výuje šnorchlovania sme vyrazili do ulíc. Zisťujeme, že to hádzanie loptičky na pláži, dookola nanuky a vylihávanie nám neštimuje. Nikdy nebudem čierna ako morskí vlci a bodka.
Svety Štefan – dedinka s ostrovom parádnych domov, kde ťa pustia, led keď si tam zaplatíš noc. Jedna noc tam vyjde ako pár dní nášho cestovania. Na budúce, stačí nám fotka 🙂
Budva – chcela som ju vidieť kvôli historickým domom. Tam sme sa nedostali. Veľa apartmánov, hotelov, kolotočov a tak. Nič pre nás, zaplatili sme parkovné a odtiahli naspäť do kľudnej Buljarice, kde sú aj tie klobúky a topánky do vody o polovicu lacnejšie.
Čierna hora je krásna, pre nás v tých kľudnejších častiach. Zajtra ťaháme do Chorvátska, už sa nám to kráti, koniec hlásenia 🙂

Nie iba ježkovia

Čierna hora je krásna nielen pri mori, ale aj na turistiku. Kopce doslovne vystupujú priamo z mora. Nájdete tam zátoky s pár metrami pláže, za ktorou je dvadsať metrové bralo. My sme sa zdržiavali v Buljarici, južne od Petrovacu. V Čiernej hore je množstvo historických kamenných domov a veľa pevností. Pláže boli širšie, ako si pamätám z Chorvátska. Sú to tiež viacmenej kamienkové pláže, niekde s kamienkami rozdrvenými už pomaly na piesok, inde s okruhliakmi.

pobrežie pri Buljarici

Kraljičina plaža

Jedna z najkrajších pláží v Čiernej hore, prístupná iba loďou. Je pomenovaná podľa kráľovnej Mariji Karađorđević, pre ktorú bola jej obľúbenou plážou. Je obklopená olivovníkmi a cyprusmi. Vonia to tam neskutočne a skaly v zátoke zprava aj zľava tomu všetkému pridávajú čaro. Loďami sa tam dá dostať z okolitých miest, v našom prípade z Buljarice. Nás zviezli tam aj späť za 5 eur na osobu. Ráno lode privážajú turistov a na obed, alebo k večeru vás zvezú späť. Ľudí tam bolo tak akurát.

Kraljičina plaža v Čiernej hore

Sveti Stefan

Veľmi pekná dedinka na pobreží s množstvom historických domov. Sveti Stefan je známy najmä kvôli luxusnému rezortu na ostrovčeku, na ktorý vás pustia, len keď si tam zaplatíte noc. Niektoré apartmány tam na jednu noc stoja toľko, ako našich 16 dní cestovania a pri niektorých by sme si vystačili aj 30 dní. Ak vás zaujíma, prehľad ubytovania v tomto rezorte nájdete tu >>. Nám stačí fotka 🙂

Svety Stefan v Čiernej hore

Budva

Asi najznámejšie letovisko v Čiernej hore. Je známa kvôli historickým domom v starom meste a množstvu pláží. Niektoré z nich patria tiež k najkrajším v Čiernej hore. Chceli sme tam ísť kvôli historickým domom. Tam sme sa ale nedostali. Skončili sme v rušných uliciach plných apartmánov, hotelov, turistov a stánkov so suvenírmi. Utiekli sme po chvíľke späť do kľudnej Buljarice.

Chorvátsko

17.8.

Ževraj veľký čínsky múr je vidno z vesmíru. Tudle, nudle. Viac je vidno kolónu na hranici medzi Čiernou horou a Chorvátskom. Vyše dvoch hodín státia v kopci, spojky smrdeli medzi olivovníkmi. Popri státi v kolóne som stihla aj obed v karavane zohriať. Na konci je haha Dobro došli a dvaja colníci, ktorí sa popri vybavovaniu dokladov bavili asi o futbale. Dobre nás strážia v tej EÚ. Kto sa sem chce dostať, musí mať nervy zo železa.
Chceli sme sa dnes dostať ku Zadaru, nakoniec sme niekde južne od Makarskej. Ďalej nevidalo. A znenazdajky sme ešte po ceste prešli do Bosny a po pár km zas von.
Na čo sme sa sem všetci cez tú hranicu hrnuli? Ceny 2-3 násobné oproti Čiernej hore. A moje zlaté Macedónsko? s mega porciami, mega kávou a cenou 10 eur za noc 4 kusy. Zajtra skúsime utiecť k Balatonu. Repelenty ready. V komároch na celom Balkáne už máme jasno. Sú skoro všade. Rôznych veľkostí, rôznych farieb a aj rôznej úrovne svrbenia. Pri tých najagresívnejších je cibuľa nutnosťou. Fenistil musia ešte zdokonaliť. Deti si už cibuľu dobrovoľne žiadajú. A to ste mali vidieť tie caviky v prvom kempe v HU.
K veci:
– pri Kotore sme išli na neočakávanom trajekte. Stále som predtým dumala nad mapou, prečo nás navigačka posiela cez kotorský záliv, keď tam nie je most? Could I pay by card? No, only cash, sorry. Posledných 8 eur som oplieskala na kompu 🙂
– už vieme, odkiaľ sú tie všetky tuje v Hornbachu. Z lesov pri hraniciach Čiernej hory a Chorvátska. Rastú tam niekoľko metrové kusy. Vyzerá to bombovo…
– juh HR a okolo Dubrovníka je fakt krásny. Dubrovník vyzerá ako z rozprávky. A aj tie všetky ostrovy
– deti sa tešia, že sa aj tu platí zvieratami. Dnes kunami. Máme už za sebou aj levi, lei, forinty, dinare, eura a v Albánsku netuším. To som rada, že sme prešli bez škrabnutia.
– ale je tu tiez pekne a rozpisujem sa stale viac 🙂

V Chorvátsku som bola už niekoľko-krát. Na severe, v strede aj na juhu. Spomeniem tu však tri miesta:

Lesy na hraniciach Čiernej hory a Chorvátska

Rastú tam niekoľkometrové tuje. Nám zo Slovenska, tento pohľad učaroval. Vyzerá to geniálne. Už vieme, odkiaľ sú tie všetky tuje v Hornbachu.

Tuje na hranici medzi Čiernou horou a Chorvátskom

Dubrovník

Centrum Dubrovníka patrí do svetového dedičstva UNESCO. Je to naozaj nádherné historické mesto. Spolu s tmavým morom pri brehoch vytvárajúveľmi krásnu scenériu.

Dubrovník v Chorvátsku

Makarska riviéra

Keďže sme sa zdržali na hraniciach viac, ako sme chceli, pod Makarskou v Zaostrogu sme strávili noc. More je tam teplé, čisté a pri pobreží plytké. Možno aj preto, že celú riviéru obklopujú ostrovy a morská voda sa tam má čas zohriať a toľko sa nepremiešava s tou z celého Jadranu.

Maďarsko

19.8.

Kde vidno najbližšie zaoblenie zemegule? Netreba letieť na rogale, vrtuľníkom ani lietadlom. Stačí prísť na Balatooon…
Neviem koľko presne má toto jazero, ale my odhadujeme na dĺžku takých 80 km. Vlak okolo neho ide milión dlhšie ako 2 hodiny.
Včera som nemala morálnych síl písať. Došli sme sem o pol 10 večer a skoro do 11 sa tu krútili na recepcii, s prívesom a tak. Deti najprv zaspali v aute a potom dobrovoľne v prívese pri parkovaní. Včera ráno sa im ani Tikovi nechcelo z pod Makarskej. Teplé more, plytké more, čisté more, veľké kopce a nenormálne to tam vonia borovicami a olivovníkmi. Až na tých 374 kuna za jednu noc. No ale keď sa posnažíme, na budúce sa určite niečo za menej zvierať môže pritrafiť. 
– chorvátskej správe diaľnic sme prispeli ešte trochu viac. Všetci si môžeme byť istý, že budúci rok budú tieto diaľnice tip-top, majú z čoho udržiavať. Na druhej strane sme dali spolu 750 km s prestávkami za 10 hodín (nie všetko po diaľnici). V Rumunsku niekedy 250 km trvalo 6 hodín.
– dnes ráno sme na svetle zisťovali, kam sme to vlastne prišli. Hľadali sme totiž voľný kemp po ceste. Ukázalo sa, že hneď vedľa je zraz maďarských trabantistov.
– okolo Balatonu je veľmi veľa kempov a dosť to tu po nociach žije. Sú tu prírodné kúpaliská priamo do jazera platené, divoké neplatené, rybárske zóny, prístavy, veľa cyklochodníkov a veľa csárd.
– nočný kľud im tu veľa nehovorí. Jeden sused tu dnes pri varení počúval niečo na štýl maďarskej Sepultury a pred chvíľou si chlapci od vedľa robili pred stanmi súkromnú hip-hop párty.
– deti sa dnes čudovali, že počujú slovenčinu nielen od nás. Prvýkrát sme slovákov po celej ceste stretli v HR. Kde ste všetci?
– Zorka sa tešila, že sme straašne bohatí. Mali sme v peňaženke 4000 forintov 🙂
– išli sme dnes zase čím? Kompou? Na druhú stranu Balatonu do aquaparku, nech tie tobogany majú. A presne na nej je pri pohľade na toto jazero do diaľky vidno zakrivenie zemegule. Lebo je také dlhé, že krajinu už za ním nie je vidno, ale jemné zaoblenie áno.
– ide búrka a zajtra to už domov aj odšlapeme 🙂
A už nebudeme stáť na hraniciach, jupi jeee

Krajina kúpalísk, kempov a Balaton – kde je vidno najbližšie zaoblenie zemegule a netreba vyletieť hore rogalom, vrtuľníkom ani lietadlom. Balaton je totiž taký dlhý (vyše 80 km), že pri jeho preplávaní na kompe vidieť smerom na dlhší koniec jazera jemné zaoblenie zemegule. Krajina zmizne, iba voda, voda a voda.

Balkán

20.8.

V nohách mááám už tisíííc mil… Suma sumárum, ceteris paribus cesty po Balkáne s deťmi:
– prešli sme 8 krajín – Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Macedónsko, Albánsko, Čierna hora, Chorvátsko, kúsok z Bosny a Hercegoviny a zas Maďarsko,
– 10 – krát sme stáli na hraniciach s kotrolou pasov mimo Shengenu a mimo EÚ,
– spali na 9 miestach, ale stále v tých istých posteliach 🙂
– prišlo mi 29 smsiek zo zastupiteľstiev a mobilných operátorov
– platili sme eurami, forintami, lei, levi, dinarmi a kunami
– vo všetkých kempoch mali wifi, okrem jedného privátneho v Rumunsku
– trvalo nám to 16 dní a 4000 km. Plán bol 3500 no ukázalo sa, že v Rumunsku nie sú cesty, ktoré sú na mape, že v Bulharsku majú cesty, ktoré na troch mapách nie sú, že Tirana nemá obchvat, že na hraniciach sme sa zdržali a plán cesty v HR museli zmeniť a niečo sme nabehali po výjazdoch.
– zmákli sme to a aj deti s nami, majú napozerané už skoro všetky rozprávky, čo máme 🙂
A záver:
– Grétka chce byť v kempe, kde sme boli sami a bola tam líška a na ihrisku detský výcvikový kolotoč pre kozmonautov, a tu wifi nebola
– Zorke je to jedno, tá už je piaty týždeň mimo domu a teraz na sústredení jej folklórneho súboru, kde sme ju nechali po ceste z Balatonu. Po ceste riešila menovú politiku, rôzne jazyky a písma, plán vlastného hotelového rezortu a prečo tí ľudia v Albánsku na hranici žobrali. Ťuká jej to všetko do hlavičky.
– Tiko sa chce odsťahovať na Makarsku
– ja do Macedónska a Čiernej hory
– čím južnejšie na Balkán, tým väčšie porcie, geniálne šaláty a lacnejšie všetko. Bordel pri cestách je tam bežný, nejako ich to netrápi. Najmilší ľudia boli podľa mňa v Macedónsku a v Čiernej hore.
Bolo super, nič vážnejšie sa nám neudialo a o tom, ako pôjdem zajtra do práce už písať nebudem 🙂

Čím som staršia, tým viac sa mi vynára, ako s nami cestovali naši rodičia. V tej dobe to nebolo až také jednoduché a určite nemali takú slobodu, akú máme my teraz. Ísť naozaj takmer kamkoľvek v rámci svojho rozpočtu, času a preferencií. Vtedy sa všetko zisťovalo z knižiek, máp, od známych a kamarátov. Žiadny internet…

Ťahali nás po stanoch, jaskyniach, lyžovačkách a horách. Neskôr sme začali cestovať na vlastnú päsť najprv po Slovensku, potom po celej Európe, najmä na motorkách, naučili sa orientovať na cestách, v jazykoch a rôznych podmienkach. Aj za oceán sme sa vyteperili. V zime vyrážali na svahy doma a do alpských stredísk.

Možno paradoxne si viac pamätám chodenie po škrapoch v okolí Dachsteinu (mala som 10), hrdý pocit prvý-krát v Stratenskej jaskyni (asi 7-ročná), šlapanie hore kopcom s lyžami na pleci za domami (5?), ako drilovanie hlavných miest a slovíčok z ruštiny. Aj keď tá azbuka sa mi na Balkáne zišla…

A viem, že deti si to budú pamätať… A možno iba to, ako ich rodičia v niektorých situáciách chaosia… A aj keď nebudú, tak ja si to zatiaľ pamätám… 🙂

Transfagarasan v Rumunsku

Petra Konárska

Ukazujem ľudom cestu, ako sa dostať na svahy doma aj v zahraničí s kamarátmi, rodinou a aj s malými deťmi. Môj príbeh si prečítate tu >>

Som autorkou dvoch Skibookov a to: kompletného lyžiarskeho sprievodcu v Alpách Skibook – Lyžovačka v Alpách
a sprievodcu lyžovačkou s malými deťmi Skibook – lyžovačka s malými deťmi

Komentáre